Róbert Fico v každom z nás

Autor: Jan Převrátil | 19.3.2015 o 0:42 | Karma článku: 8,03 | Prečítané:  969x

Marketing Róberta Fica je lepkavo príťažlivý pre každého z nás: nedocenené ženy, odcudzených zamestnancov alebo zúfalých dôchodcov.

Doktorka môjho syna mi medzi rečou zdelila príbeh skupiny žien, ktoré s ňou cestovali v autobuse. Stala sa svedkom ich konverzácie o dojmoch z návštevy MDŽ s Róbertom Ficom. Okrem iných vypočula, ako sa Fico zhoršil, keď namiesto niekdajších chlebíčkov na MDŽ ponúkal tentokrát len pagáče. (Chápem, tradícia socpopových chlebíčkov sa s tradíciou obyčajných ľudových pagáčov nedá porovnávať.)

Hneď na to mi položila otázku, na ktorú som bohvieprečo odpovedal správne, ale význam tej odpovede som docenil až o niekoľko hodín neskôr. „Kde sa všetky tie babky berú?“, spýtala sa. Odpovedal som, že je to podľa mňa v každom z nás. Že sa mi schopnosť odolať Ficovmu marketingu zdá byť v mnohom iba otázkou silného uvedomelého presvedčenia a životnej situácie. Vysvetlím.

Ficov marketing je (ako každý solídny marketing) veľmi dobre premyslený konštrukt. Áno, dá sa povedať, že voči mediálnej komunikácii Róberta Fica pociťujem rešpekt a uznanie - z profesionálnej stránky je totiž naozaj často obdivuhodná. Ale nie preto, že by bola niečim tvorivá alebo inovatívna – výstižnejšie je povedať, že bravúrne využíva sociálne a individuálne rozpoloženie obrovských cieľových skupín.

Tak napríklad. Iba málo slovenských žien zažíva skutočnú emancipáciu. Máme výrazné „ženské“ povolania (učiteľky, lekárky, predavačky, upratovačky) a rodovo podmienenú platovú nerovnosť. Máme ženy na materskej a mužov v zamestnaní. Máme konzervatívnu katolícku morálku, domáce násilie aj násilníkov v parlamente. V rôznych fázach svojho života z toho ženy vychádzajú ako podceňované, nemilované, nehodné či neschopné. Tento kultúrny stereotyp spolu všetci svorne reprodukujeme.

Faktickú situáciu žien možno raz vyrieši podpora rôznych podôb antidiskriminácie alebo zvýhodnenie žien na trhu práce (neviem, nie je to moja téma). Ženy ako cieľová skupina marketingovej komunikácie ale budú celkom určite dobre reagovať na úctu, rešpekt a lásku. A najlepšie v podaní žoviálneho gentlemana, citlivého lovera, ktorý sa síce v mladosti červenal, ale dnes priznane a otvorene ženy miluje. Babičky aj sekretárky. Róbert Fico.

Druhý príklad. Iba málo ľudí s pracovnou zmluvou sa hrdo označí za nositeľov svojej pracovnej náplne. Radi však povieme koľko veľa máme práce, ako hrozne ju nestíhame, ako nás nebaví, a ako si zaslúžime viac peňazí. Radi si zanadávame na šéfov a spochybníme zmysel ich rozhodnutí. Závidíme si vyššie platy, funkcie na vizitkách, kancelárske stoličky, počítače na stoloch aj výhľady z kancelárií. Na start-upy nadávame, lebo sú mladé uchá („čo si o sebe myslia?!“), veľkí zamestnávatelia nás zase zneužívajú a zarábajú na nás prachy („nemeckí, francúzski, americkí alebo (doplňte ľubovoľne) darmožráči“).

V realite by nám síce najviac pomohli práve ľudia, ktorí sa zmieria s nespravodlivosťou sveta a začnú robiť to, po čom túžia. (Alebo vôbec začnú robiť veci s radosťou a odhodlaním.) Omnoho radšej však budeme počúvať, že si ako zamestnanci zaslúžime vyššie platy a vianočné odmeny. Radšej budeme počúvať niekoho, kto hovorí, že systém nie je spravodlivý, a že sa voľakedy žilo lepšie. Že „boli istoty“. Róbert Fico.

Tretí príklad. O zúfalej životnej situácii slovenských dôchodcov vypovedá naozaj veľa symptómov. Rozložený druhý pilier s horúcimi peniazmi na starobné dôchodky. Početné požičovne so šialenými úrokovými sadzbami. Domovy dôchodcov, ktoré sa o starých ľudí postarajú IBA za cenu ich nehnuteľnosti („pod dohľadom notára, všetko pohodlne a bez starostí“). Zdravotnícke zariadenia, ktoré sa v starostlivosti o starých ľudí naozaj nepredbiehajú. Nie, nehľadajte slovenských dôchodcov na večerných prechádzkach po Paríži, v dobrých európskych reštauráciách, či na výletných lodiach na rakúskej časti Dunaja. Starší ľudia nechodia na kurzy cudzích jazykov ani výtvarné krúžky pre seniorov. Sedia doma, pozerajú správy na Markíze, a občas strážia vnúčatá.

A v tom – hľa – niekto, kto sa o nich postará. Niekto, kto ich vypočuje, zabaví, aspoň občas o nich prejaví záujem. Niekto, kto nespochybní ich niekdajšiu úlohu v budovaní lepšej spoločnosti, kto im poďakuje za čas, ktorý venovali výchove svojich detí. Niekto, kto im aspoň nachvíľu ponúkne láskyplnú interpretáciu ich súčasnej roly v spoločnosti. Róbert Fico.

Skúste si spomenúť, ku komu všetkému Róbert Fico prehovára. Koľkí z nás niekedy, aspoň na chvíľu, neboli v niektorej z týchto cieľoviek? A kedy sa tam ocitneme zase?

Vitajte vo svete kultúrnych stereotypov, fungujú dobre.

 

P.S.: Aby sme si rozumeli. Mám rád svojich rodičov, dôchodcov, a vážim si ich. Nespochybňujem ich, tak, ako nespochybňujem žiadnych iných dôchodcov. Milujem svoju emancipovanú ženu a nemiloval by som ju menej, ak by sa aj neriadila princípmi rodovej rovnosti. Vážim si ľudí, s ktorými pracujem, aj keď na niektorých občas nadávam, a niektorým vážne závidím. A doktorka môjho syna je výborná lekárka a milá, sebavedomá žena.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?